vnútrozem

Autor: Daniel Hevier
Ilustroval: Daniel Hevier
Počet strán: 160
Spotrebiteľská cena: 19,90 €

Cena pre Vás: 16,90

OPÄŤ V PREDAJI

Štrnásta básnická zbierka Daniela Heviera, doteraz najužšie spájajúca básnické slovo s výtvarným živlom, ktorému sa autor v posledných rokoch venuje čoraz intenzívnejšie. Vizuálna stránka knihy silne korešponduje s textom, pričom ani jedno nie je ilustráciou toho druhého, ale obe médiá predstavujú svojbytné matérie.

Pojem vnútrozeme vymedzuje básnikov osobný vesmír, ktorý však zahŕňa aj reflexiu širšieho spoločenstva a človeka vo všeobecnosti. Hevier odkrýva chránené územia svojich pochybností, sklamaní aj bolestí, vyrovnáva sa s dosiaľ prežitým, s (neznesiteľnou) ťarchou bytia a jeho dočasnosťou či pominuteľnosťou. S obavami vníma vykoľajenie pravidelného poriadku vecí, postupujúcu arytmiu doby.

Hevier ako umelec aj ako človek zdieľa s čitateľom všeobecnú frustráciu z každodennej reality a tiež z vlastného života. Symbolicky pomenúva tri strachy – „o vlastný život o život našich detí o život napísaných básní“. Neváha dať najavo pochybnosti až skepsu nad hodnotou slova i vlastnou tvorbou, pričom hľadá primeraný (seba)ironizujúci odstup.

Hevierova vnútrozem, to je aj v istom zmysle básnikova zem zasľúbená – nenájde ju ten, kto cestou neblúdil, nevstúpi do nej ten, kto neuverí vo vzájomné predurčenie.

Kým sa začítate do samotnej básnickej skladby, ponúkame vám niekoľko skusmých ukážok (v knižnej podobe bez interpunkcie, s označením citovaných strán):

(23) „... bude to zvláštny rok so zimou bez snehu ktorý sa skončí 32. decembrom a po ňom už nič šípy budú padať z oblohy ktorej znova začneme hovoriť nebo ako nás to učili naše deti kým sa ich ešte nezmocnili psychiatrie náhradné rodiny a marketingové oddelenia...“

(37) „... ani by ste neverili ako vie bolieť dýchanie ako ma bolí dýchať akoby som prehĺtal kúsky skla z detského krasohľadu, ktorý ktosi pomlel (...) ale to najhoršie ešte len príde keď to nepríde (...) potom sa pravdaže stane to čo sa musí stať človeku ktorý sa vykašle na dýchanie...“

(44) „... vyšiel som na vrchol svojej hlavy a pozerám sa dolu neverili by ste aká je to výška od temena lebky po špičky chodidiel chytá ma závrat krúti sa mi hlava letím nad sebou ako felix baumgartner nad planétou...“

(54) „... aj tento chlap chcel niečo zachrániť a vykričať a možno si pochabo myslel že sa mu to podarilo...“  

(110) „... nevyhnutne zháňam dve výkonné zátvorky (...) medzi ktoré by som ako do zveráku dal (...) všetko čo som tak usilovne zbieral aby som zavadzal samému sebe...“

(117) „... Bože otče ak nás raz podrobíš skúške pokušením nemusíš nás posielať na nijakú púšť stačí keď okolo nás vystaviaš mesto ako toto...“

(120) „... na umelom obruse kôpka stružlín z cerúz zlomených pri rysovaní labyrintov tá hŕbka popola náčrtov a obrysov ktoré nikdy nedospeli k celistvosti výroku...“

(125) „... rozvrátené vnútorné prostredie to nie je veta to je verš kartografia mojej duše...“

(139) „... som osoba hovoriaca v prvej osobe o sebe pravdaže o sebe zaujíma ma iba ten čo sa volá ja...“

(145) „... tak si tu žijeme v takých kurvačasoch že ten prvý sneh je zároveň aj posledný (...) v takých sračkačasoch že tá prvá nádej je zakaždým aj posledná...“

(149) „... aj keď ma budete neznášať čomožnonajnenávistnejšie aj tak sa raz ocitneme vedľa seba v nejakej učebnici literatúry a v buchli s nadpisom dejiny...“

(156) „... mať všetko je dosť veľa ale nikdy to nestačí a tak sa učím mať práve toľko aby toho bolo dosť...“

(156) „... už nemám nijaké ambície chcel by som doviesť toto starnúce telo k poctivej smrti a odísť za svetla a v tichu vznesúc sa vlastnými ramenami tak ako to odjakživa vídam v snoch...“